Po tri a pol roku neustálej bolesti, tri a pol mesiaca po „vyslobodení“ z dvojročného vzťahu, po ôsmych týždňoch, čo som vyronila poslednú bolestnú slzu, pár dní po poslednej skúške.. Vrhla som sa bez váhania do života, aký som doteraz nepoznala, objalo ma vedomie, že už niet takmer čo stratiť, zmietla som zo svojho stola toľko zábran, koľko si len dokážem predstaviť..

Ubehol mesiac, odkedy sa môj príbeh z reštaurácie objavil aj internetovej stránke a mali ste možnosť si ho prečítať. Príbeh, v ktorom bola na konci úvaha: „Žijeme v dobe, kedy sa hovorí, že je viac rovnoprávnosti aj v zoznamovaní, kedy nezáleží kto sa skôr prihovorí.. Každý prípad je však iný.. Čo si o tom myslíte vy ? Koniec tohto príbehu je nakoniec otázka.. „Dôvod nesnaženia sa, teda nezáujmu o komunikáciu môže byť aj iný, čítajte ďalej..

Ráno som sa cítila trošku sklamaná. Vedela som, že musí ísť vybavovať nejaké veci. Vstal, asi pol hodinu bol v kúpeľni a ja som zatiaľ ležala v postieľke a počúvala príjemné melódie..

Neďaleko našej firmy nedávno otvorili novú reštauráciu. Chodia tam na obedy ľudia z okolitých firiem. Jeden z mojich kolegov tam začal chodiť, a kedže tam bol spokojný, rozhodla som sa to vyskúšať i ja..

Utiekla som do sprchy. Teraz sa cítim úžasne. Postavila som sa pred neho oblečená už len "polo"..